NYC stories Dávida Suchára
Fotograf a dokumentarista Dávid Suchár strávil dva týdny v New Yorku, kde pomocí Instaxu, videa a zvukových nahrávek mapoval místní skate scénu. Celý projekt s názvem Skateboarding is life and love bude mít vernisáž 13. září v žižkovském Polagraphu a jako pozvánku přinášíme krátký rozhovor.
Původně jsi měl v plánu dokumentovat holčičí skate gang Brujas, kterému jsme se věnovali i v Křiváku – proč se koncept změnil?
S Brujas som bol dohodnutý veľmi vlažne, trvalo mi to 2 dni kým som sa s nimi dohodol na mieste, kde sa stretneme, to som už mal niekoľko parkov v NY prejdených aj pár fotiek na instax. Po stretnutí s Brujas, som pochopil, že nie je to s nimi také ideálne ako napríklad s JSG – Jerusalem skater girls, s ktorými som už natáčal a fotil pred 2 mesiacmi v Izraely. Brujas boli dosť uzatvorené a mne v hlave vŕtalo, čo budem robiť tie dva tyždne v NY, okrem toho, že si pozriem parky, zaskejtujem s lokalmi, klasicky prezriem galérie a známe miesta. V noci po stretnutí s nimi som si rozložil pár fotiek z instaxu a nejako ráno mi to došlo, že NY skateboarding možem dokumentovať skrz tie instaxy a tým, že som mal pripravenú techniku na natáčanie to bolo o to jednoduchšie, nemusel som zhanať rekordér pre zvuk. Pred pár rokmi som často sledoval magnumphotos web a boli tam série fotografií v slidoch, kde k tomu autor rozprával ich príbeh, nejako sa mi to vynorilo v hlave, a vedel som, že takto by to mohlo mať prepojenie…
Je něco, v čem je NYC scéna specifická?
Myslím, že je dosť podobná napríklad tej pražskej. Veľa malých skupín, ktoré ťa medzi seba nepustia, ak ta vidia prvý, druhý krát, … Vôbec nezáleži, či máš v ruke skate, alebo foták. Je to celkom uzatvorená komunita, ale napriek tomu sa tam vždy nájde niekto, kto s tebou začne rozprávať.
Jak dlouho tedy trvalo, než se ti lidi ze scény otevřeli? Byl to velký problém?
Dosť to záležalo od parku, v Chelsea ma lokáli prijali hneď v prvý deň… Veľa sme rozprávali o Európe, ako to tu funguje, dosť ich to zaujímalo. A tiež nejakú rolu hrali cigarety :) tie sú v NY drahé a ako to býva, keď prídeš do parku polovicu rozdáš a takto bolo jednoduchšie nadviazať kontakt. V parku pod Manhattan bridge to bolo ťažšie, je to dosť veľký park. Tam som sa stretol aj s dievčatami Brujas, dosť mi pomohlo to, že deň predtým som sa zoznámil s dievčatom, ktoré jazdilo v inom parku, blizko Ground Zero, s ňou som bol dohodnutý na iné fotenie, to však nevyšlo kvôli počasiu. Zoznámila ma s lokálmi. Sama mi tvrdila, že NY scéna je dosť uzatvorená, porovnávala to s mestami kde žila predtým (chviľu žila aj v Austrálii, podľa nej je oveľa viac otvorenejších a pohodvých ľudi tam.)
Hneď sa to rozširilo po parku, že je tu europan a fotí nejaký projekt, takže stačilo k niekomu prísť a povedať mu, že fotím to a to. Automaticky vedeli o čo ide a nemali s tým problém, mimo toho som rozdal cca 1/3 fotiek, ktoré sa mi buď nepáčili, alebo som videl, že po tých fotkách vyslovene slintajú a nevedia či im ich môžem dať. To myslím, že tiež dosť pomohlo získať si ich dôveru…
S jakým nejzajímavějším příběhem ses během práce na téhle sérii setkal?
Na výstavu som vybral niečo cez 10 výpovedí. Tie pribehy boli poväčšine všeobecné, vedel som, že nemám toľko času sa venovať jednotlivo ľudom a isť do hlbky, takže otázky som smeroval skôr o ich pocite z jazdenia, prípadne čo im jazdenie prináša. Rozmýšlal som nad tým pri fotení na instax a tak som robil aj pár fotiek na stredoformát. Myslím, že sa k tomu vrátim a pôjdem hlbšie, ale nato musiš mať viac času (pár mesiacov) a vracať sa na miesto niekoľko krát, musiš s tými ľudmi v podstate žiť, aby sa ti otvorili a dôverovali ti, že ich príbeh nezneužiješ…
Snapshoty a audio nahrávky doplňuješ videem…
Videa som robil do Instastories. Tie pohľady na NY ta celkom pohltia a máš chuť tú atmosféru nejako zachytiť. Tým, že som cestoval medzi miestami, metrom a na doske, vzniklo kopec materiálu, ktorý môže ilustrovať cestu za fotografiami, prišlo mi to prirodzené natáčať s myšlienkou, že neskôr to možno použijem.
Na jakých dalších projektech teď pracuješ?
Momentálne sa dokončuje trailer pre kratkometrážny dokument o JSG – Jerusalem skater girls a súbežne pripravujem kampaň pre film na crownfundingovej platforme Indiegogo. O filme veľa rozprávať nechcem, pred uvedením tralieru, pred pár mesiacmi som vyhodil len krátky zostrih niekoľkých záberov, ktorý som použival na oslovenie produkcií a stala sa mi neprijemná vec, kedy nemenovaný svetový magazin ma obišiel a môj námet prevzal.
Mimo témy skateboarding, pracujem na fotkách a videách z NY pod pracovným názvom „Emergency Alert“. V máji som bol v Miláne na výstave Eda a Deanny Templeton, kde som spoznal lokálov, tá komunita ma celkom nadchla, zrazu som sa ocitol v 90 rokoch, kedy som videl film Kids od Larryho Clarka a nejako sa pohrávam s myšlienkou mo-cumentary z tohto prostredia a myslím, že budem pokračovať v instax stories. Len si musím vybrať ďalšiu krajinu. Za poslednú dobu ma veľmi inšpirovali ľudia z Czech on Board with Myanmar, Kuba Novotný a Lorna, ktorú som spoznal v NY, pracujú na veľmi pekných projektoch spojených so skateboardingom, deťmi, dobrovoľnictve a DIY (Skatepal, etc.), takže výber bude, možno o to jednoduchší.
Událost tady.
